Ďaleko

Pamätáš? Raz si mi rozprával,
ako si podchvíľou zvažoval
odísť do veľkého mesta
jak Bratislava či Praha.
A mne mysľou prebehlo:
„Prečo až tak ďaleko?
Už by som ťa nevidela.
Chýbal by si mi. A veľa.
Ešte viac než doteraz,
keď ťa vídam len občas.
A ja ťa vždy rada vidím,
lebo stále o tebe sním.“

No kým som sa tak zamýšľala,
vnímajúc blízkosť tvojho tela,
už si o inom rozprával,
môj pohľad si sotva vnímal.
Takže som ti to vtedy
a vlastne dosiaľ nikdy
úprimne nepovedala.
Viem, tú šancu som prešvihla.
Ďalšiu sotva budem mať,
ti do tváre povedať,
jak veľa pre mňa znamenáš
a že najkrajšie oči máš.

Dnes môžem o tom básne písať
a popritom len tajne dúfať,
že raz si ich snáď prečítaš.
Zdá sa, že tu už nebývaš.
Odišiel si niekam preč
a ja mám už iba plač.
Vedz, každý deň myslím na to,
že ti chcem zavolať, zlato,
či napísať a priznať:
„Neprestávaš mi chýbať.
Túžim, aby si pri mne bol.“
Asi by si však nezdvihol.