Dnes

Túžim ti napísať,
ako už tisíckrát,
o tom, čo som cítila,
keď som ťa dnes stretla,
nečakane a tak blízko
(až mi zrazu bolo úzko),
v kostole za mnou stáť,
teba, čo nechcel si byť ani len kamarát,
a hoc som to po celý čas tušila
(a popritom spomínala,
ako pred pár rokmi,
presnejšie piatimi,
práve v tomto čase Vianočnom,
po slávnostnom obrade polnočnom,
odhodlala som sa konečne
navrhnúť ti stretnutie,
potom, čo som tvoj pohľad zachytila
upretý na mňa, ako som vychádzala,
až som sa začervenala
a oči k zemi sklopila,
a ako navždy budem ľutovať,
že rozhodla som sa s tým vyčkať
až kým mi odpíšeš na
poslednú správu z toho dňa,
k čomu však nikdy nedošlo,
v mojom srdci však čosi ostalo,
hoci, že je to len poblúznenie,
čo zakrátko pominie,
snažila som sa presviedčať
a tebe sa nevnucovať),
takže som sa zámerne neotočila
a ľuďom za mnou ruku nepodala
so značnou obavou
z konfrontácie s tebou,
predsa ma tvoja prítomnosť zaskočila,
keď som ťa tam uvidela,
až sa mi dlane spotili
a všetky nervy rozochveli.
Teraz tu sedím a
zase raz mrzí ma,
že som sa neotočila
a ruku k tebe nevystrela,
lebo to pre mňa mohla byť
jediná možnosť tvoju dlaň v mojej pocítiť,
a ver, že by som ťa ľahko nepúšťala,
dúfajúc, že by som tým zanechala
teba s istým vedomím,
že po tebe ešte vždy túžim,
lebo aj ty ešte stále máš to,
čo ma na tebe najviac očarilo,
prečo som si ťa pred rokmi všimla
a následne sa do teba zaľúbila,
pretože práve tu, v pokoji kostola
som ťa vtedy tak často stretala,
a to si si doteraz zachoval,
hoc si sa už dávno odsťahoval
a sem zavítaš už len zriedka
a obzvlášť sám len raz do roka,
takže to dnes bola jedinečná šanca,
akú by potrebovala táto moja romanca,
no už vopred odsúdená
zostať nepremenená,
pretože bez ohľadu na to, čo cítim,
nemôžem ti predsa tvoje šťastie ničiť,
a že šťastný a spokojný vyzeráš,
tak dúfam, že sa dobre máš,
a na mňa sa už nehneváš,
hoc stále predo mnou utekáš,
čím skôr aj dnes preč z kostola,
akoby som bola nejaká príšera,
čo ma nesmierne zarmucuje
a zároveň zahanbuje.
Taktiež sa hanbím, keď pomyslím,
že si ma možno videl aj tri dni predtým,
keď ma vtedy rozplakala
do čierneho triafajúca homília,
keďže sa už dlhšie zamýšľam,
aký to osud vlastne mám,
presne ako v nej odznelo,
možno je mojim údelom
ľúbiť, no nebyť ľúbená,
len viac už neriešiť, čo je príčina,
a možno práve ty si ma mal naučiť,
že toto nie je cesta, ktorou ja mám ísť,
no radšej zostať zasvätene sama,
dobrovoľne až do smrti panna,
aj keď moje dôvody možno nie sú správne,
pochybovať, či mi je partnerstvo určené.
A možno práve preto som dnes
pri tebe cítila skôr úzkosť a stres,
ľútosť a smútok na duši,
i keď slzy tak celkom nevyšli,
čo aj mňa samu prekvapilo,
že sa mi srdce nezachvelo
v poryve citu tak, ako minule,
hoc láska k tebe v ňom stále je
a prejavila sa napríklad v tom,
že som ťa objímala pohľadom,
ako si kráčal predo mnou
dnes na ceste z kostola domov.