Najkrajšie miesto na zemi

Najkrajšie miesto na zemi,
bohužiaľ, nemalo veľmi dlhé trvanie.
Už iba v mojich spomienkach navždy zostane.
Tam schované sa v zabudnutí nerozplynie
pokým sa cit, čo nosím v srdci, nepominie;
cit, ktorý sa zrodil práve na tomto mieste
a ktorý som si pripúšťala len neiste.
Dnes viem, že na tom mieste mi bolo najlepšie,
tam som si pomyslela, že život krásny je,
že mám pre niekoho cenu, nie som zbytočná.
Bola som však z toho kúska raja vyhnaná—
bez rozlúčky a bez posledného objatia.
Tak naivne sa zaľúbiť dokážem len ja.

Najkrajšie miesto na zemi,
popravde, nebolo miesto ale osoba,
ktorej blízkosť mi doteraz nesmierne chýba;
človek, ktorého náruč ma v tanec pojala,
pričom som sa doň pomaly zamilovala.
Žiadnu inú takú náruč som nezažila,
svojou ohľaduplnosťou ma zaskočila.
Keď sa v ten večer telo k telu pritúlilo
v tesnom objatí, srdce sa mi rozbúšilo,
hľadiac nikam ponad plece v bielej košeli,
než mi oči k šiji a vlasom zablúdili.
Držal ma pevne a dodával stabilitu.
Teraz doplácam na tú svoju naivitu.

Najkrajšie miesto na zemi
existovalo len pár hodín z jednej noci.
Znovu ho sprítomniť, žiaľ, nie je v mojej moci.
V celom vesmíre sa nenájde taká sila,
ktorá by to miesto ku mne prinavrátila.
Preto takmer každý večer s plačom zaspávam,
lebo ma škrie, že po ňom túžiť neprestávam;
že do toho raja sa vrátiť potrebujem.
Žiaľbohu, sa tam už asi viac nedostanem.
Prepásla som svoju šancu, keď som ju mala.
Len moja duša ho stále hľadá a volá.
To miesto však ostáva hluché a stratené,
mne už navždy neprístupné, priam zakázané.