Óda o tvojich očiach

Tvoje oči sú akoby obrazom jari
namaľovanom miesto plátna v tvojej tvári.
Je v nich zeleň rannej trávy pokrytej rosou.
Zaliata slnkom kráčať v nej chcem nohou bosou.
Kde-tu hnedý fliačik – hlina spod nej presvitá,
zem čerstvo prebudená, životom napitá.
A možno je to bezlistá zo stromu stonka.
Aj kúsok modrej oblohy a v nej jas slnka,
z ktorého odrazu máš v tvojich očiach iskru.
Sú sťa dáky drahokam, ktorému niet páru.
Farba tvojich očí je farba skorej jari,
keď slnko po zime mäkko no jasne žiari,
leskne sa v kalužiach po roztopenom snehu
a do ľudských sŕdc vnáša dobrotu a nehu.
Prebúdzajúca jar sa v tvojich očiach skrýva.
Niekedy ti ich celé zatiahne aj sivá –
farba mrakov a búrok, ktoré dávajú dážď,
aby všetko čerstvo posadené mohlo rásť.
Ako včasná jar, predtým než stromy rozkvitnú,
takú farbu majú tvoje oči – nádhernú.
V každej chvíli inú, a predsa vždy tú istú.
Vďaka nej si našiel už k mnohým srdciam cestu.
No uprostred tej krásy dve čierne diery sú,
tých, čo do nich pozrú, k tvojej duši odnesú.