Povedz mi, prečo...?

Prečo vždy, keď ťa stretnem, srdce sa mi na moment zastaví,

          ale pohliadnuť ti do očí mám obavy,

          lebo sa cítim zahanbená, že som sa do teba tak hlúpo zamilovala,

          a zraniteľná, že som ti časť svojho vnútra v liste odhalila?

Prečo, hoc chcem, neznesiem, aby si videl v mojich očiach to sklamanie,

          ktoré spôsobilo tvoje odmietnutie?

Prečo ma to vzalo viac než kedy predtým,

          veď sme si spolu ani nikdy nevyšli, nezačali s randením?

Prečo sa navonok snažím tváriť, že ma to netrápi, že som silná,

          keď vo vnútri ma zaplavuje plač, som zničená?

Prečo mi v noci vchádzaš do snov

          a ukazuješ, aká šťastná by som bola s tebou?

Prečo potom ráno neviem nájsť chuť existovať,

          no tento dôvod musím pred svetom ukrývať?

Prečo sa celé tie roky márne snažím svoje city ignorovať,

          a zároveň si najviac zo všetkého želám byť s tebou a môcť ťa milovať?

Prečo uznávam, že by to tak nemalo byť,

          a predsa neviem ten cit nijako potlačiť?

Prečo som ti sľúbila, že ťa už viac nekontaktujem,

          a aj keď by som tisíckrát chcela, tak to nezrealizujem,

          hoci mi, okrem môjho slova, vlastne nič nebráni

          zasypať ti poštovú schránku mojimi básňami?

Prečo som si myslela, že ma to prejde a na teba zabudnem,

          ak si s tebou viac písať nebudem?

Prečo som taký blázon a po tebe stále túžim,

          a predsa si nedovolím povedať ti, ako veľmi ťa ľúbim,

          lebo mi v tom bráni vlastné presvedčenie,

          že ničiť niekomu šťastie pre to svoje správne nie je?

Prečo si želám, aby som bola schopná ti to šťastie priať,

          keď zároveň by som najradšej chcela ja po tvojom boku stáť?

Prečo ma najviac priťahuje to, čo nemôžem mať,

          no mám sklon ustúpiť, keď by som mala za svoje šťastie zabojovať?

Prečo neviem byť tá, čo ide za svojím snom „aj cez mŕtvoly“,

          ale beriem ohľad na ostatných a potom iba bolím?

Prečo sa mi zdá priam nemožné,

          rozhodnúť, čo je v tomto prípade správne,

          či za túžbu svojho srdca bojovať,

          či nebyť trápna a za chlapom nedoliezať?

Prečo sa v láske snažím správať rozumne,

          keď mi to prináša len trápenie?

Prečo však ani pod vedením srdca

          nemám garanciu priaznivého konca?

Prečo vždy ja musím svoje city držať v reťaziach a krotiť?

Prečo mi na každý argument „pre“ aj „proti“

          vyskočí zakaždým nejaké „ale“

          a ja v tom zostávam uväznená stále?

Prečo neviem uniknúť z tohto bludného kruhu,

          keď je pravdepodobné, že by si predo mnou vždy uprednostnil hocijakú druhú?

Prečo sa vždy zamilujem len do takých chlapov,

          čo nemajú záujem mať čokoľvek so mnou?

Prečo sa bojím, že lepšieho než ty už nenájdem,

          a že sa v tebe zrejme mýlim, prijať nedokážem?

Prečo odmietam uveriť,

          že možno nie si taký skvelý, ako sa mi zdáš byť,

          slušný kresťanský chlapec z dobrej rodiny,

          no v skutočnosti možno predsa len mačo povrchný?

Prečo v tebe stále vidím toho chlapca z kostola spred pár rokov,

          pri ktorom som si uvedomila, čo by som vlastne mala hľadať u chlapov,

          ktoré spoločné životné hodnoty,

          najmä postoj k viere, aký si mal vtedy ty?

Prečo nedokážem presvedčiť samu seba, že za to nestojíš,

          keď je nad slnko jasnejšie, že o mňa nestojíš?

Prečo to moje srdce odmieta pochopiť,

          aj keď môj rozum vie, že nemá zmysel veriť,

          že by snáď niekedy bola šanca,

          ak by som bola konala inak, dočkať sa ľúbivého konca?

Prečo si dobre uvedomujem,

          že si ťa asi príliš idealizujem,

          no napriek tomu nedokážem akceptovať tvoj nezáujem,

          a nadovšetko ľutujem,

          že som ti nenavrhla stretnutie,

          keď sme si priali krásne Vianoce?

Prečo som ťa na tej svadbe nevyzvala do tanca

          a nedala ti pusu aspoň na líce,

          ako som po tom túžila,

          ale keď som videla,

          že sa mi vyhýbaš,

          sotva sa na mňa pozrieš,

          myslela som, že sa na mňa ešte hneváš,

          a navyše na inú zálusk máš,

          nesnažila som sa to, žiaľ, zmeniť,

          lepší dojem na teba urobiť?

Prečo vždy, keď príležitosť bola,

          aby som ten predošlý dojem zo mňa napravila,

          môj rozum došiel k záveru,

          že možno majú pravdu tí, veru,

          čo tvrdia, že nie je o čo stáť,

          a doma som si potom išla oči vyplakať?

Prečo ma najviac jedna záhada máta,

          či mohla niečo zmeniť tá Valentínska karta,

          keby si nebol vtedy práve odišiel,

          mala by som šancu dosiahnuť svoj cieľ?

Prečo ťa nedokážem zo svojej mysle vyhnať

          a iných chlapov okolo vnímať?

Prečo ma to ešte vždy k tebe ťahá,

          keď doteraz bola márna každá moja snaha?

Prečo nejde uhasiť v mojom srdci ten oheň?

Prečo od poslednej Veľkej Noci snáď neprešiel týždeň,

          aby ma to nedohnalo k slzám?

Prečo vôbec ešte v niečo dúfam?

Prečo som taký naivný romantik,

          či skôr totálny lunatik?

Prečo to neviem nijako zmeniť

          a idem sa z toho zblázniť?

Prečo sú ľudské vzťahy také zložité,

          častejšie než hoja, nechávajú naše srdcia rozbité?

Prečo prídeme na to, čo sme mali robiť, až keď je už neskoro,

          a neostáva iné než mlčky skrývať bolesť s pokorou?

Prečo si kladiem otázky, na ktoré mi nedáš odpovede,

          lebo teba tvoje srdce inam vedie?