Prší

alebo "Výkrik do tmy"

Po hladkom chladnom skle stekajú potôčiky dažďovej vody. Prší.
Roztratené dažďové kvapky rýchlo klopocú na neviditeľnú stenu, ktorá ma oddeľuje od vonkajšieho sveta.
Ešte aj hodiny odbíjajú podľa ich pravidelného kvap-kvap.
Čoby ich pálila, pri dotyku so zemou odskočia a rozprsknú sa.
Obloha zatiahnutá mrakmi smúti za kvitnúcou jarou.
,
Po lícach mi stekajú potôčiky slaných sĺz. Prší mi v duši.
Ružu, čo ležala vonku na okennej parapete, niekto vyhodil. Nie ja.
Oblaky ešte viac spochmúrneli, na krajinu sadá noc. Ostávam zahalená tmou.
Sedím tu na posteli sama a myšlienky mi jednostaj zalietajú ku tebe.
Ísť ďalej? Ale ako? Cestu späť nepoznám.
Moje slnko, ktoré mi svietilo, sa skrylo za mraky. Už nechce vyjsť.
,
Predstavujem si ťa na známych miestach, ktorými sme prešli. Ale ty tam už dávno nie si.
Realita je iná. Prebudil si ma zo sna v tvojich ružových okuliaroch.
Ej, prevzala som ich od teba. Začala som snívať, no ty si prestal.
Človek, čo vie čítať medzi riadkami a z veľkých písmen,
On, taký isto pochopí zmysel tejto básne.

Tvár zmáčanú plačom ukrývam vo svojej izbe.
Ako sa zbaviť smútku? Bolesť ma premohla. Spomínam.
Krásny pocit, nádherne hrial. A ty si hral. Mňa mal rád.

Neraz som si predstavila, ako sa ku mne priblížiš a naše pery sa dotknú.
Áno, snívala som tvoj sen. Však prišlo ťažké prebudenie.
Hľadám ťa na konci svojej ruky. Moja dlaň je prázdna. Nemo zviera rozochvený vzduch.
Len tebe som dovolila. Ostávaš v mojom srdci i keď si už odišiel.
Ešte chvíľu, dúfala som. Zrazu zaprašťalo. Kúsky krehkého skla padajú na podlahu.
,
Málo, tak málo dávala som. Cez rozbité okno prší dnu. Kaluž sa zväčšuje s každou kvapkou
I rozlieva sa po byte. Spolu so slzami. Kropím nimi papier od teba, ktorý zvieram v rukách.
Chcel si vedieť, kedysi, či naše srdcia spolu planú.
Hľa, moje srdce si si chcel získať.
A keď k tomu došlo, odchádzaš. Opúšťaš ma.
Láska môj, ľúbim ťa. Stále.
?