Sládkovička

Sládkovič kedysi z ľúbosti úprimnej
venoval Maríne svojej milovanej
najdlhšiu báseň, čo kto kedy napísal
v rámci tohto žánru, a keď to spočítal,
dvetisícdeväťsto veršov tak vyšlo mu
z nešťastnej lásky pre Marínu Pišlovú.

Či rozmýšľaš o nich, keď kráčaš ich mestom?
A či spomenieš si aj na mňa popritom?
Ja nie som Sládkovič, ty nie si Marína,
naša situácia je však im podobná.
Zdá sa, že rovnako ťa milujem márne,
a tak ti píšem aj ja ľúbostné básne.

Andreja poľahky schovám však do vačku,
keďže jej venoval len jednu „básničku“,
zatiaľ čo ja som ti doteraz spísala
stoštyridsaťpäť a ešte neskončila.
Štyritisícstošesťdesiatosem veršov
majú už dokopy, a čo sa táka slov:

dvadsaťdeväťtisícosemdesiatštyri.
Stodvadsaťtritisícsedemdesiatštyri
je zase znakov v nich, ak dobre počítam,
a to ešte túto do toho nerátam.
Iste z toho bude raz dosť hrubá kniha
odkrývajúca moju dušu donaha.

Ako denník mojich citov k tebe, drahý,
vyjdú tieto moje básnické úvahy
o láske—pocit to krásny no zžieravý.
A potom podobne jak o Andrejovi
možno aj o nás raz, až budem po smrti,
budú sa učiť a čítať si študenti.